Láska, hosť našich sŕdc

To všetko skrýva v sebe. Nikto ju nevolal, každý po nej túžil a ona prišla keď bola priam neželaným hosťom v príbytku našich sŕdc. Zabývala sa pevne natrvalo. Ani samotná bytosť nenachádza odpoveď prečo vlastne. Bola krásna, usmievavá no i zraniteľná ako dieťa bez svojej matky napospas svetu a okoliu plnému nástrah. Je na nej či sa udrží, či sa zlomí a podľahne ľuďom tak zlým, neprajným... Možno aj oni len túžia aby zavítala v ich srdciach, čakajú na jej príchod ale strážia pevne kľúč od dverí ktoré otvárajú bránu srdca. Nechcú ten kľúč zahodiť lebo sa boja, že sa stratí a neotvoria bránu komu chce... Veď tu bránu si otvorí samotná láska. Nepýta sa či smie vojsť. Skrátka vojde, narobí zmätok, tak krásny, plný strachu a očakávaní. Možno sa potichučky opäť stratí, no len na krátko, lebo bránu otvorila nesprávne... Možno ju vyhnať? Vyhostiť, či odhodiť? To vie asi len sama láska, veď ona pozná svoju silu, čistotu svojho odevu umývanú slzami, ktoré liečia i jej rany. Hlboké a opäť zraniteľné, hojivé jediným liekom nazývaným čas.